Deutsch
EnglishNavigácia
Anketa
Obecný úrad na skúšku zakúpil miesto kovových nové plastové 120 litrové nádoby na smeti. Myslíte si, že...
... kovové smetiaky sú lepšie! 32%
... je to jedno... smetiak ako smetiak! 14%
... plastové nádoby na odpad sú lepšie! 55%
Hlasovalo 161 ľudí.
Aktuality: Prehliadka hradu Strečno
V sobotu 19. augusta 2006 sme navštívili hrad Strečno. Po trochu dramatickom odchode z Trenčína sme sa osobným vlakom dostali do Žiliny, odkiaľ nás autobus doviezol do až do obce Strečno. Nad ňou sa vysoko na strmej skale vypína nad Váhom i cestou hrad Strečno.
Po vstupe do hradu sa nás ujala sprievodkyňa, ktorá nás sprevádzala počas celej prehliadky. Z dolného nádvoria sme sa cez priestory hradu dostali až na vyhliadkovú terasu, umiestnenú na samom vrchole najvyššej veže hradu. Vyhliadka z hradu na všetky strany je nádherná, môžeme ju doporučiť každému, kto bude prechádzať okolo hradu. Pre inšpiráciu si pozrite niekoľko záberov z našej návštevy hradu, ostatné nájdete vo fotogalérii z tohto dňa.
.JPG)
Autobus nás priviezol do centra obce, odkiaľ je to na hrad už iba kúsok cesty. Strmým schodiskom a kamennou cestičkou sme sa dostali až k bráne hradu.
.JPG)
Pred hradnou bránou sme chvíľu čakali na sprievodkyňu. Prehliadka hradu je možná iba so sprievodcom.
.JPG)
Útroby hradu skrývajú exponáty, ktoré sa našli pri rekonštrukcii hradu. Tiež sme videli niekoľko modelov hradu z rôznych období jeho existencie.
.JPG)
Prechádzame po jednotlivých nádvoriach a schodiskách hradu až na najvyššiu terasu.
.JPG)
Na najvyššej terase - nachádza sa na vrchole najvyššej a zároveň najstaršej veže hradu.
.JPG)
Takáto krásne pohľady sa vám naskytnú, keď sa pri svojej ceste cez Strečno nakrátko zastavíte a navštívite túto pamiatku našich dejín.
.JPG)
Z histórie hradu...
Strečniansky hrad stojí na začiatku strečnianskej tiesňavy proti toku Váhu na jeho ľavom brehu na strmej vápencovej skale vo výške asi 420 m.n.m.. Praveké nálezy dokazujú, že hradná vyvýšenina bola obývaná už v dobe bronzovej a železnej. Strečno patrilo medzi kráľovské hrady. Hoci prvá písomná zmienka o ňom pochádzala až z roku 1316, s istotou môžeme predpokladať, že existoval už v 13.storočí. Spolu s inými hradmi na Považí sa aj Strečno spomína ako miesto, kde sa od obchodníkov vyberalo clo. Jedným z majiteľov bol František Vešeléni, ktoré manželkou bola známa Žofia Bošňáková. V rokoch smrti Žofie Bošňákovej Vešeléni nevenoval Strečnianskemu hradu náležitú pozornosť, takže ten začal pustnúť. Môžeme si to vysvetliť tým, že sa Žofia Bošňáková už častejšie zdržiavala v prístupnejšom a pohodlnejšom kaštieli. Hrad slúžil len ako rezervný objekt počas ohrozenia.
Opravné práce na hrade sa začali v roku 1654. Predovšetkým sa zasklili okná okrúhlymi okennými sklami zasadenými do olova. Obyčajných skiel sa použilo 1 000, krištáľových 360. V drábnej izbe dali postaviť nové kachle a na dverách sa vymenili zámky i pánty. Výlohy na opravu v roku 1654 predstavovali 75 zlatých. V tom istom roku sa na majeri pod hradom začala kopať studňa, za čo sa vyplatilo 18 zlatých.
Opravili sa habánske pece a postavilo sa aj niekoľko nových pecí zo zelených a bielych kachlíc. V rámci údržby sa vykonali aj stolárske a zámočnícke práce. Železné hákovnice, aby nezhrdzaveli, natreli míniom. Studňu v hradnom majeri dokončili v roku 1655.
Dokumentácia o opravných prácach Strečnianskeho hradu v polovici 17. storočia umožňuje utvoriť si konkrétnu predstavu o vzhľade hradu, o jeho miestnostiach a čiastočne aj o ich vybavení.
V bezprostrednej blízkosti hradu boli dva mlyny - jeden bol na Váhu, druhý stál pri majeri pod hradom za cestou. Na Váhu pod hradom bolo aj prístavište pre plte. Blízo tohto miesta stála budova, v ktorej sa vyrábal pušný prach. Neďaleko cesty pod hradom bola mýtnica, ktorá mala dolnú miestnosť aj hornú izbu na poschodí. Pri mýtnici bola prícestná krčma. Z opačnej strany hradu v majeri boli stajne, pivovar, murovaná studňa, rybník a dva ovocné sady. V stajniach držali okrem koní aj dojnice, ovce, ošípané a hydinu pre potrebu obyvateľov hradu.
Hrad sa delil na dolný a horný. Dolný hrad sa nachádzal za hradnými múrmi a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z troch brán jedna sa nazývala Prostredná. Z nádvoria dolného hradu boli vchody do pivníc pod hradom, do ľadovne a octárne. V areáli dolného hradu sa nachádzali aj zásobárne, sýpka, zbrojnica a stajne. Bola tu aj pekáreň a kováčska dielňa. Vedľa nižnej murovanej stajne bola voziareň.
V bezprostrednej blízkosti hradu boli dva mlyny - jeden bol na Váhu, druhý stál pri majeri pod hradom za cestou. Na Váhu pod hradom bolo aj prístavište pre plte. Blízo tohto miesta stála budova, v ktorej sa vyrábal pušný prach. Neďaleko cesty pod hradom bola mýtnica, ktorá mala dolnú miestnosť aj hornú izbu na poschodí. Pri mýtnici bola prícestná krčma. Z opačnej strany hradu v majeri boli stajne, pivovar, murovaná studňa, rybník a dva ovocné sady. V stajniach držali okrem koní aj dojnice, ovce, ošípané a hydinu pre potrebu obyvateľov hradu.
Hrad sa delil na dolný a horný. Dolný hrad sa nachádzal za hradnými múrmi a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z troch brán jedna sa nazývala Prostredná. Z nádvoria dolného hradu boli vchody do pivníc pod hradom, do ľadovne a octárne. V areáli dolného hradu sa nachádzali aj zásobárne, sýpka, zbrojnica a stajne. Bola tu aj pekáreň a kováčska dielňa. Vedľa nižnej murovanej stajne bola voziareň.
Z priestorov dolného hradu sa dvíhala štvorposchodová hradná veža, okrúhla bašta a dvojposchodový hradný palác. V paláci boli panské, ženské a dievčenské izby, nižná jedáleň, izba pane, izba "na Babinej", horná jedáleň, maľovaná hradná sála, kapitánova miestnosť, správcova izba, kuchyňa a kuchárova izba. V hornom hrade bola aj kaplnka, klenotnica, zásobárne a ďalšie miestnosti na ubytovanie hradných pánov a ich služobníctva. Na hradnej veži, aj aj na paláci bola pavlač. V hornom hrade bola aj kamenná cisterna na vodu. Priestory okrúhlej bašty slúžili prevažne pre hradný personál. Bola v nej aj drábska izba. V dokumentácii o oprave hradu sa spomínajú hákovnice, muškety a šmihovnice. Na hrade však boli aj mažiare a iné ťažké zbrane.
Miestnosti hradu sa vyhrievali habánskymi pecami zo zelených a bielych kachlíc. V hradnej sále a v jednej z jedální boli krby. Z vnútorného zariadenia sa spomínajú skrine, stojany na poháre, rozličné stoly, postele a obyčajné a maľované stoličky. Na veži boli vežové hodiny. Tak, ako na iných hradoch palatína Vešeléniho, aj na Strečne boli kožušiny, gobelíny, obrazy, koberce a iné predmety a zariadenia na pohodlné bývanie.
Vrámci ťaženia proti účastníkom vešeléniovského povstania tajná vojenská rada nariadila aj zbúranie Strečnianskeho hradu pre jeho strategickú polohu. Hrad zbúral v septembri 1674 cisársky kapitán Michal Paull. Ešte predtým, než podmínoval palác a hradnú vežu, dal odniesť z hradu celé zariadenie.
Podľa správy o stave hradu z roku 1680 boli na objekte natoľko poškodené strechy, múry, miestnosti, okná i dvere, že hrad bol neobývateľný. Jeho rutiny boli vystavené dažďom, snehu i vetrom, pričom tento stav trval už niekoľko rokov.
Po thokolyovskom povstaní sa strečnianske panstvo dostalo do rúk cisárskych generálov bratov Lowenburgovcov. Centrom panstva bol v tom čase už kaštieľ v Tepličke. Noví majitelia sa o rozváľaný hrad nestarali. Napriek tomu dali v roku 1689 preskúmať ruiny hradu, pričom v hradnej krypte pod kaplnkou objavili rakvu so Žofiou Bošňákovou. Jej telo aj po 45 rokoch bolo takmer v neporušenom stave. Lowenburgovci pozostatky Žofie Bošňákovej dali preniesť v roku 1698 do Tepličky. Neskoršie s povolením cirkevnej vrchnosti jej telo uložili do sklenenej rakvy, ktorú spolu s jej portrétom umiestnili v tamojšom kostole. Jej telo sa zachovalo v tejto rakve v relatívne nezmenenom stave až do súčasnosti.
Po 17-ročnej rekonštrukcii hradu bol sprístupnený verejnosti dňom 5. júla 1992. Hrad je Národnou kultúrnou pamiatkou.
Povesť o hrade Strečno...
V Hornom Uhorsku bolo oddávna veľa prísloví a prirovnaní o búrlivej vrtošivosti, odvodených od búrlivého vrtošivého Váhu, pomenovaného podľa týchto vlastností. Vinie sa údolím presláveným mnohými pamätníkmi uhorského dávnoveku a mnohými romantickými povesťami. Váh si bezmála každý rok vyhĺbi nové riečište, pohltí na stá jutár urbárskej pôdy a často za sebou necháva len hrôzostrašnú napodobeninu potopy, ktorej obraz sa uchoval v najstarších mýtoch všetkých národov.
„Keď Stvoriteľ rozdeľoval vodstvá a určoval im smer, Váh vraj prišiel neskoro a za trest dostal príkaz, aby blúdil bez pevných brehov. Preto aj dostal meno Vagus, čo znamená Bludný.“
Tak sa to aspoň nie práve šťastne žartom spomína v povesti, ale aj v starých kronikách.
No aj keď mocný divý prúd ustavične blúdi a pení sa a zúri, nemožno sa na zlostníka zlostiť, keď si hučiac často len s obrovským náporom prebíja úzky priechod pomedzi nebotyčné bralá.
Jedno také miesto, a je ich veľa, nájdeme na rozhraní Trenčianskej a Turčianskej stolice. Dva mocné skalné útesy tesne priliehajú na seba a sotva možno pochopiť, ako si tu vlny prebili čo aj uzučký prietok.
Vrcholce meravých obrovských brál s tmavými kaderami čiernych ihličnatých stromov korunovali kedysi nedobytné spurné hrady. Stáli tak blízo vedľa seba, že z jedného na druhý sa ponad hučiacu priepasť ľahko dalo dostreliť delom. Majiteľmi často bývali úhlavní a odvekí nepriatelia. Strečno a Starhrad sú známymi hradmi ešte aj dnes, hoci už dávno ležia v rumoch a rozvalinách. Na okolí sa preslávili ako hlavné sídla rozľahlých majetkov, ktoré hradom slúžili a podliehali a dostali podľa nich aj meno.
Za nepokojných čias Ferdinanda bolo Strečno majetkom Františka Vesselényiho z Hadadu, ktorý v mladosti a v ranom mužskom veku ešte nemohol nazývať svojím nič iné, iba staré šľachtické meno a dobrý meč.
Prvý arcibiskup v krajine kardinál Peter Pázmány presvedčil svojím zápalom dvadsaťročného vynikajúceho mladíka, aby z reformistického vyznania prestúpil na vieru svojich otcov. Vesselényi bol obdarený krásou a silou, ľstivosťou a vojenskou odvahou. V žilách mu prúdila nespútaná krv, v hlave smelé predsavzatia, vo večne rozohnenej a predsa mĺkvej hrudi nesmierny elán rýchlo a veľkolepo konať. Rok sa míňal s rokom a Vesselényi na cválajúcom koni ustavične bojoval proti úhlavnému nepriateľovi - Turkom, prechodil vrchy a nivy, pusté lesy a hrady plné ruchu, a pozvoľna začal hľadať (prvé kroky sú vždy najťažšie) pevný základ a cieľ svojho ďalšieho úsilia. Čoskoro ho našiel v bohatom sobáši, v úzkom spojení s váženým domom. K včasným vavrínom si chcel pridružiť žiarivé ruže.
Fiľakovského plukovníka Tomáša Bošniaka, hrdinu ostrieľaného vo víťazných bojoch proti Turkom, si ctili na Ferdinandovom dvore a vážili a milovali v celom Uhorsku. Dlhé roky získaval slávu svojmu menu, ale meno Bošniak spolu s ním dozrievalo pre hrob. Z dvoch manželstiev mu neostal ani jeden syn, no z prvého ti ľúbezné dcéry, ktorým raz mal pripadnúť veľký otcov majetok.
K tejto rodine sa obracal pohľad mladého Vesselényiho. Starec a udatný mladík pohliadli na seba očami jasnými sťa hviezdy, verné ruky a radostné srdcia sa stretli a pevne sa uchopiac viac sa neopustili. Vesselényi najstaršiu Bošniakovu dcéru Žofiu ešte ani nevidel, a otec mu ju už vážnym rozhodnutím zasľúbil. A podriadiť sa otcovej vôli bolo v tých búrlivých časoch temným údelom a otrockým mravom nežných dcér.
Pri pytačkách sa v peknom, zápalistom hrdinovi zažal svätý, božský lúč prvej lásky a v anjelskej duši dievčaťa skrsla nežná náklonnosť, ktorú potrebovala, tak ako kvety potrebujú slnečné svetlo.
Žofiine jednotvárne detské túžby spľasli razom sťa mydlové bubliny a v zbožnom, vrúcnom srdci zavoňala a prudko rozkvitla jar. Spanilá deva sa bojácne pýrila pred vlastnou láskou a sťa mihotavá tôňa, sťa šumenie lesa, sťa zurkot ďalekých bystrín ňou zachvievala len jedna jediná radostne sladká pochybnosť. Sotva sa odvážila dýchať, hľadieť, cítiť, lebo jej všetko naraz patrilo jemu. Zdalo sa jej, že jeho je aj vzduch, aj svetlo, aj všetok život.
Začas bol aj Vesselényi zasiahnutý do hĺbky duše, lebo i drsná hrdinská hruď ťažko odoláva májovému daru lásky. Len milovaný by mal vysloviť rajsky znejúce slovo „môj“ - nie víťaz, nie boháč, nie umelec či vedec! „Tvoje“ a „moje“ sú pánty, ktoré hýbu svetmi dvoch ľudí, a prvé nesmelé „naše“ je tajnou pečaťou nebies.
Žofiine milé rozpaky, sladký zápas panenskej nevinnosti s vítanou presilou lásky zmáhali a zaplavovali Vesselényiho hrdé srdce a obaja zahoreli jedným plameňom. Jeho plameň žiaril sťa červená pochodeň v temnotách a jej - ako keď za bieleho, vľúdneho mesačného svitu kvety zavoňajú tuhšie a kvapky rosy žiaria jasnejším trbletom. Všetci obyvatelia zámku sa ponosovali, ako je na Strečne pusto a otupno, akoby žili celkom mimo sveta. Pre Žofiu bola osamelosť hradu drahým šťastím, jej svetom bol On.
V tom čase sa v Uhorsku veľa hovorilo o láske vdovy po sedmohradskom kniežati (niekdajšom protikráľovi Gabrielovi Bethlenovi), braniborskej princeznej Kataríny k Štefanovi Esakymu, o tom, ako Gustáv Adolf ustavične štve proti Jurajovi Rákóczimu, o Rákócziho nepriateľstve voči bethlenovcom, o rozmrzenosti palatína Esterházyho, a všetci sa znepokojovali nad častými, nebezpečnými vpádmi Turkov.
Vesselényi sa často vymanil z náručia spanilej Žofie, ktorej všetkou činnosťou bolo ľúbiť, bdieť, plakať, modliť sa. V radostne plynúcich rokoch sa dvakrát dožila materstva a o to vrúcnejšie sa jej srdce upriamilo na manžela, skadiaľ sa spočiatku navracal domov s nezmeneným srdcom.
Neostalo však pri tom navždy. Z Vesselényiho temných divých očí sálala spaľujúca túžba, podobná lesnému požiaru, ktorý najprv spáli všetky stromy a napokon ničí aj korene pod zemou. Niekedy dlho a zasnene mlčal, ako keď zo vzdialeného vodopádu už sotva počuť aj zurkot. Ak potom zrazu povedal slovo - akoby bol z belasého neba z čista jasna udrel hrom.
Žofia znásobila svoju nežnosť, no vrásky na čele jej potemnievali čoraz väčšmi. Vesselényi chcel utiecť, no jednako ostal, akoby bol vrástol do zeme. Keď ho pôvabná žena objala, premkla ho smrteľná úzkosť, pri jej krokoch sa chvel sťa plaché srnča, ba hrozil sa aj džavotu detí. Raz mu Žofia sladkými slovami vyčítala, že ho márne prosí o lásku, a vtedy sa roztriasol na celom tele, klesol na tvrdú, studenú zem a zalial ho mocný prúd sĺz. Ale plačom sa mu neuľavilo, lebo srdce ostalo zavreté a ústa nepreriekli. Keď sa spamätal a videl, že je sám, so sklopeným zrakom vyšiel z hradu, rozkázal, aby mu starý Imrich vyviedol rýchleho berberského koňa, a poprosil ho, aby potom za ním prišiel s dvoma sluhami, koňmi a zbrojou.
Nato sa vyšvihol do sedla, akoby občerstvený a osviežený vyčíňaním živlov, a s horúcou hlavou, s rozháranou hruďou, nekryjúc sa pred lejakom a hrmavicou, tryskom odcválal preč, akoby ho hnal jeho zlý anjel. Duchom túžil po zvrchovanosti, vlastníctve, moci. Žofiina nežná láska mu pripadala sťa mráz a jeho hruď dychtila po pozemskejšom plameni, chcel zhorieť žiarou v žiare, stráviť sa vo vzájomnej vášni.
Na smrť skormútená Žofia však v hlboko zranenom srdci neobviňovala manžela. Zhovievavá voči svojmu milovanému, voči otcovi anjelsky krásnych detí, ktoré mu porodila, a prísna voči sebe márne skúmala každučký deň a každú hodinu, každý krok a každé slovo, či nevdojak neurobila chybu a nezavinila mužovu trudnomyseľnosť, nezahubila jeho náklonnosť. Osamelá žena žalostne sa usmievajúc a civiac pred seba neraz dlho sedela s peknými rukami v lone, so zaroseným pohľadom upretým na zem, s rozpustenými dlhými zlatými vrkočmi, ktoré si Vesselényi v hodinách prvého ľúbostného ošiaľu nadšene ovíjal okolo šije a ramien a zväzoval v pevný uzol. No len čo ju niekto oslovil, či milo na ňu pohliadol, len čo sa s ňou deti pomaznali a bozkali, vytrhla z duše osteň, zo srdca bolesť a preliala ju do vrúcnej modlitby.
Po návrate bol Vesselényi pokojnejší, disciplinovanejší. Vnútro sa mu ešte búrne zachvievalo, ale k výbuchu viac nedošlo. O to rozhodnejšie sa celý čas správal k Žofii - mŕtvo a chladne. Svedomie mu prísne nakazovalo ohľaduplnú zdvorilosť, pokojnú slušnosť, no v jej blízkosti sa stával nešťastný a nesvoj. Keď sa dvaja ľudia vrúcne ľúbili a už sa neľúbia, nemali by viac žiť! Potom už prežívajú sami seba!
Keby Žofia nebola na Strečne žila v takmer nepreniknuteľnej osamelosti ako kedysi Genovéva v divom, hustom lese, ani pred ňou by nebolo ostalo utajené, o čom celý svet už dávno vedel. Vesselényi, ohnivý, pyšný hrdina, hynul v putách akejsi hrdej ženy. Nápojom lásky, ktorým mu pripila na zdravie, vysala vraj jeho život až do špiku kosti. Sťaby mu blčal mozog a žily šľahala horúčnatá páľa, sťaby mu horelo srdce a nemohlo dotlieť, sťaby žil trvalo zmierajúc a nemohol zomrieť. Podobný veternej ružici vraj čakal, kedy mihne okom, v jej blízkosti okrieval a súčasne sa zmáral. Žiť bez nej sa mu zdalo nemožné, hlava mu pustla, srdce vysychalo, životná sila mizla. Ustavične dychtiaci a nikdy neukojený trávi vraj celé dni a hodiny tým, že sedí pri jej nohách, visí na jej pohľade, sleduje každý pohyb, striehne na nevyslovené želania, prežívajúc týždne a týždne v mlčaní a záhaľčivom snení. Len čo od neho odvráti oči, len čo vykročí z komnaty, akoby sa pred ním zavrela brána nebies a on sa sa drkotajúcimi zubami, celý zúfalý, ocitá vyvretý vo večnej temnote. Ľúbeznosťou žiariaca čarodejnica hneď svojho otroka priťahuje, hneď zvracia pánovitou rozmarnosťou, pokornou nežnosťou, priazňou alebo prísnosťou, ba dokonca ho žiadostivo necháva pohrávať sa so strašnou myšlienkou (ako keď sa deti hrajú s nožom), aby sa rozišiel so Žofiou, odpadol od viery a vrátil sa k odprisahanému vyznaniu, aby prvé manželstvo, ktoré ho omrzelo, zrušil a uzavrel nový, vytúžený zväzok.
Žofia ani nedočítala neblahý list, ktorý jej varovne písala sestra, a už jej vykĺzol z rozochvených rúk. Pomaly, ako ulietajúce šťastie, ktoré si chce nechať trochu času na večnú rozlúčku, klesal k zemi. Žofia vo vzdialenej osamelej komôrke upadla do bolestného bezvedomia rýchlejšie - s listom pritisnutým na srdce, ktoré sa pošklbávalo ako smrteľná rana na vraždiacej oceli.
Keď sa Žofii vrátilo vedomie a precitla, zdalo sa jej, že sa proti nej čoraz vyššie dvíha pustošivý príval. Všade videla čierne mraky a studenú vodnú pláň. Pohľad jej padol na Ukrižovaného, kľakla pred najvznešenejší obraz lásky a utrpenia a v horúcich slzách sa pozvoľna roztápal nemý, meravý nesmierny vôľ, ktorý nemohla vysloviť a deti ani panie na hrade ho nesmeli ani tušiť. Akoby sa už bola vzdialila všetkému pozemskému, jej ušľachtilé črty rozsväcovala vyššia žiara. Ani jeden chrám na okolí neostal bez štedrého milodaru, ani jeden oltár bez výzdoby jej umelecky cítiacich rúk, ani jeden zajatec bez útechy, chorý bez pomoci, chudobný bez podarúnku tejto „novej Alžbety.“
Žofia už dávno pociťovala akúsi neurčitú lásku a neobyčajnú dôveru k blízkej skalnej kaplnke pri Váhu, ktorá zo strmého brala prečnievala ponad hučiaci vodný pažerák a nebezpečný priechod oproti úzkej, nespoľahlivej horskej ceste na Turiec. Pre pocestných, či už šli po vode či po suchu, bola miestom prosieb a sľubov.
Sem, k Matke milosti, sa chodievala modliť aj Žofia. Raz neskoro večer sa vyčerpaná a unavená vrátila z obvyklej prechádzky do osamelého hradu. Keď zdriemla, videla sa vo sne, že je ešte stále tam, odkiaľ práve prišla, v skalnej kaplnke pred Blahoslavenou. Nebeský jas a harmónia zvelebovali Pannu a jej syna. Matka božia vľúdne a prívetivo zhliadala na trpiteľku, akoby každým pohľadom snímala zo zronenej duše ťažké bremeno.
Žofia sa prebudila. Obzerala sa, hmatala vôkol seba, videla, že je vo svojej zámockej komnate a neverila vlastným zmyslom. Potom chytro vstala a v ľahkej nočnej košieľke sa v chladnej jesennej noci bosky vybrala tmou, víchrom a lejakom, ktorý už bubnoval na obloky, do kaplnky. Iba na nežnú šiju si zavesila kríž a do ruky vzala palicu.
Začudovaní a ustarostení strážcovia poslúchli milovanú paniu, len keď im znovu prísne rozkázala, aby otvorili bránu, spustili padací most a nechali ju samu odísť.
Kdesi v tme sa mihal úzky pásik svetla - Žofia bežala za ním, zo skál na okraji priepasti mátožne civeli čudesné postavy - ona šla nebojácne vpred, príroda burácala - v nej vládol mier, ostré skálie jej z útlych nôh salo ružovú krv, no zranené srdce sa uzdravilo. Kaplnka jej jasne žiarila v ústrety, už bola pri nej, už pokľakla k nohám milostiplnej Matky. Zdalo sa jej, že Panna žehnajúc kývla zázračnou rukou a celá jej strastiplná minulosť sa stala ťažkým snom, klesajúcim do večného mora zabudnutia.
Žofia nemala ani potuchy, ako dlho natešená, plná vďačnosti, ležala na stupienkoch oltára v sladkom sebazabudnutí. Zo šťastných ľudí je najšťastnejší ten, ktorý ľúbi. Pre šťastných, a tým menej pre ľúbiacich čas neexistuje, lebo čas - to je závora a miera!
Jasné ráno Žofiu vyľakalo a ponáhľala sa domov. Cestou stretla radostne volajúcich sluhov, lebo keď sa pani v noci dlho nevracala, vystrašený staručký kastelán ich napriek zákazu poslal za ňou. Hľadali ju všade, len tam nie, kde bola.
Iba niekoľko hodín uplynulo od chvíle, ako sa Žofia s úsvitom nádej vrátila na hrad k milovaným deťom, a už sa strečnianske klenby ozývali radostným krikom: „Pán, pán, je tu náš pán!“
Zlé čaro sa akoby zázrakom pominulo a Vesselényimu spadla z očú páska. Úprimné poznanie a ľútosť ho priviedli späť, vrátili mu pokoj a lásku.
Najlepšia www stránka obce v SR za rok 
