Fašiangy

Prechodné obdobie medzi zimou a jarou tvoria fašiangy, ktoré však nemajú pevný termín. Označuje sa nimi celé obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktorou sa začína Veľký pôst pred Veľkou nocou. Najviac obyčajových prejavov sa však sústredilo do posledných dní, kedy bolo dovolené všetko a nazývali sa „posledný fašang, bláznivé, alebo šalone dni, ostatky, mjesopust, mjasnica„. Obyčaje na fašiangy netvorili jednoliaty celok, ale zlúčili sa v nich mnohé obyčajové zložky. Fašiangy boli obdobím veselosti, bujarých zábav, hojného jedenia a pitia. Ľudia sa chovali bezprostredne a uvoľnene a život na dedine sa zmenil na nepoznanie. Zároveň to bolo obdobie zakáľačiek, svadieb a priadok. Pre celé obdobie, ale predovšetkým pre posledné tri dni, malo veľký význam dočasné zrušenie hierarchických vzťahov a spoločenského poriadku, ktoré umožnili rozvinúť všeobecné veselie. Parodovali sa oficiálne ceremónie akými boli svadba, či pohreb, povolania a činnosti ako richtári, farár, ľudské charaktery a odchýlky, veľakrát i u konkrétnych osôb. Porušovali sa spoločenské rozdiely deliace ľudí na mužov a ženy, mladých a starých, bohatých a chudobných a podobne. Ženy sa preobliekali za mužov a opačne, mladí za starých, všetko bolo akoby naopak.

Príznačná bola tiež zvýšená aktivita žien. Ženy vykonávali mnohé magicko - prosperitné úkony, ktoré mali vplývať na dobrú úrodu ľanu a konopí. Varili dlhé cestoviny, sánkovali sa a kĺzali na Hromnice, rozpletali a ťahali si dlhé vlasy a vyskakovali do výšky, aby aj konope a ľan boli vysoké a pekné. Slobodné dievčatá zasa vyvíjali snahu vydať sa, pretože nevydaté dievky po fašiangoch stihol posmech. Pri tanci im napríklad zavesili na chrbát slamenú figurínu, alebo drevený klátik. Aj na priadkach si ženy robili vlastné zábavy, kde nadmerne pili a tancovali.

Fašiangové zábavy zvyčajne trvali od nedele do utorka, prípadne až do stredy. V tieto dni vyhrávali muzikanti v určenej miestnosti od poobedia takmer do rána, na stoloch nechýbala pálenka, víno a pivo, v minulých storočiach obľúbená medovina.

Charakteristickým obyčajom tohto obdobia boli fašiangové obchôdzky po dedine, vo väčšine prípadov s maskami, ale i bez masiek, ktoré vykonávali predovšetkým muži a mládenci a dodnes sa vykonávajú v mnohých obciach i keď v redukovanej forme. Skupiny fašiangovníkov chodili s muzikou po domoch, kde ich obdarovali slaninou, ktorú im gazdinky napichovali na ražeň, údeným mäsom, vajíčkami a inými potravinami, ktoré im zasa ukladali do prúteného koša. Výstup fašiangovníkov sa začínal v dome zapichnutím ražňa do povaly, čo symbolizovalo spojenie zeme a neba. Rôznymi scénkami a tancami, do ktorých zapájali všetkých prítomných, vytvárali žartovnú a veselú atmosféru.

V slovenskej tradícii sa vyskytovali prevažne typy zoomorfných a antropomorfných masiek. Známe boli predovšetkým masky medveďa, kozy a všeobecne rozšírená maska turoňa, ktoré boli symbolom mužskej sily a plodnosti. Jej základ tvorilo zobrazenie volskej hlavy s otvárateľnou papuľou a zvoncami na rohoch. Muž bol zakrytý vrecovinou, alebo obrátenou kožušinou. Chodil v sprievode ďalších masiek akými boli strelec, hájny, poľovník, mäsiar, žobrák a pod. Turoň sa v každom dvore pováľal po hnojisku, kde ho obradne zabili a vzkriesili, aby tak zabezpečil dobrú úrodu zemiakov. Ďalšími maskami boli muži preoblečení za ženy, masky napodobňujúce rôzne povolania a mnoho ďalších. Do súčasnosti veľmi frekventovaná je aj maska muža obkrúteného slamou a na hlave s vysokým slameným klobúkom, tzv. slameník. Posledná tanečná zábava sa konala vo fašiangový utorok, pred Popolcovou stredou, ktorou sa už začínal prísny pôst. Koniec fašiangov symbolizovalo pochovávanie basy. Základný motív tejto hry vychádzal z nastávajúceho pôstu, kedy boli zábavy pri muzike zakázané. Na znak toho sa predvádzalo žartovné pochovávanie hudobného nástroja - basy, pri ktorom vystupovali postavy kňaza, kostolníka i smútiacich pozostalých. Kňaz parodoval obrad rozlúčky pri cirkevnom pohrebe a ohlasoval koniec zábavy, ktorú symbolizovala basa. Tú vyniesli von zo sály. Súčasťou celého divadla bol spevný prednes veršovaných textov, sprevádzaný nárekom prítomných. Pochovávanie basy je i v súčasnosti stále živou a obľúbenou tradíciou.

V mestách mali zasa zaužívané zábavy a sprievody remeselných cechov. Usporadúvali súťažné hry, obradne prijímali učňov medzi tovarišov a volili nových cechmajstrov.

Katarína Pešková, Považské múzeum v Žiline (prevzaté zo Žilinského večerníka)

Pochovávanie basy

Ej ty basa naša milá, ty si nám už dotrúbila.
Keby si nebola toľko pila, bola by si ešte žila

Dolóres, dolóres, naučá ťa v pekle móres.

Ach ty basa naša
tancuvala pri tebe šetká chasa.
Včera som ti hľadkal líčka,
dneská ti už horí sviečka.

Včera som ti chytal kolená,
dneská si už na mároch vystrená.

Dolóres, dolóres, naučá ťa v pekle móres.

Keby si nebola pila pálené s rozolišou
neboli by sme prišli pre teba s čiernym krížom.
Ale, že si pila pálené s rozolišou,
prišli sme pre teba s čiernym krížom.

Dolóres, dolóres, naučá ťa v pekle móres.

Nastáva nám ľudia smutná hodina
už nám naša milá basa umiera.

Umiera, umiera, kde duša pôjde,
takú prechlastanú Peter nepríjme.

Pred nami už leží jako kus dreva
bubeník hovorí, tak ti je treba.

Ždycky si nám bola dobrú priateľku,
ťažšie sa lúčime jako s frajerku.

Chocholanské dievky nenariekajte,
račej si mládencov vácej všímajte.

Prestante mládenci chodiť na viediek,
na vaše bolesti je v Chocholnej liek.

Aj vy staré baby s vami sa lúčim,
šetkých starých vdovcov vám tu poručím.
Neroňte tak slzy, neplačte nahlas,
veď tí starí vdovci, pôjdu len za vás.

Lúčim sa aj s vami kamaráti milí,
spolu sme hrávali spolu sme pili.
Aj vy milí lumpy sbohom vám dávam,
zbytek páleného vám zanechávam.

Už ide do hrobu, nechce sa jej žiť,
než ju pochováme, dajme jej napiť.

Sbohom tu spočívaj basa premilá,
aby si sa k Veľkej noci zbudila.

Dolóres dolóres, naučá ťa v pekle móres.

12 úderov - Odbila 12 - ta práve hodina
už sa nám popelec začína.