Nezabúdajme - vojna je hrozná vec!!!

Venujte krátku chvíľu nášmu príspevku, ktorý je pripomienkou udalostí, ktoré pred sedemdesiatimi piatimi rokmi krutou a historicky tragickou formou zasiahli do života i histórie našej obce.

Začiatkom roku 1945, teda pred 75 rokmi sa celý svet už šiesty rok zmietal v tragických víroch druhej svetovej vojny, najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí.

Táto vojna sa začala 1. septembra 1939, keď fašistické Nemecko bezdôvodne napadlo Poľsko. Postupne boli do vojny zatiahnuté najskôr európske krajiny, a zakrátko prakticky celý svet.

22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Spočiatku úspešná fašistická operácia Barbarossa sa za obrovského utrpenia a vďaka nesmiernej obetavosti prostého ľudu Sovietskeho zväzu nakoniec zmenila na bezpodmienečnú porážku agresora. Červená armáda i armády ostatných spojencov za nesmiernych obetí začali neľahkú cestu, po ktorej postupne zatlačili zlo vojny tam, odkiaľ sa rozšírilo do celého sveta... do Berlína.

Z dôvodu pronacistickej orientácie sa Slovensku tragédie prvých rokov svetovej vojny vyhli. Koniec vojny však už našu obec neobišiel. Ako to u nás pred sedemdesiatimi piatimi rokmi bolo, sa dočítate aj v našej monografii:

Oslobodenie obce

Rok 1944 sa už niesol v duchu vzrastajúcej nespokojnosti s režimom, ktorá prerástla v organizovaný odpor. V súvislosti so zapojením obyvateľstva do SNP sa dozvedáme iba mená obyvateľov Velčíc, menovite Emila Dodeka, ktorý v boji zahynul, Ľudovíta Minárika, Štefana Ondrisa, Emila Srvátku a Štefana Srvátku. V zahraničnom odboji bol činný najmä Albert Fuksa z Malej Chocholnej, ktorý pôsobil ako československý letec v RAF ako Flying Sergeant; čatár. Bol vyhlásený za nezvestného s lietadlom LIBERATOR E, BZ282 po tom ako sa nevrátil z operačného letu nad Biskajským zálivom. Spolu s ním zahynuli L. Čarnohorský, L. Fajt, F. A. Heller, J. Novák; M Prochádzka, M. Šebela, DFC, E. H. Urban, A. Vávra. Meno má vyryté do mramoru hrdinov Commonwealthu v kláštore Runnmede pri Windsore na panely č 134 v Británii. Ako dátum smrti sa uvádza 18.11. 1943.

Začiatok roka 1945 vzbudzoval v mnohých ľuďoch obavy z blížiacej sa fronty. Od marca sa muselo obyvateľstvo obcí zúčastňovať na opevňovacích prácach v Pionir-Sonderstabu v Drietome. Dňa 16. januára 1945 bola vyhlásená na základe nariadenia prezidenta mobilizácia. Nastúpiť do činnej služby k slovenskej Domobrane mali osoby v zálohe odvedených ročníkov 1935-41. Osoby odvodových ročníkov 1942-1944 a starších, ktoré doteraz nenastúpili, mali pokračovať v prezenčnej službe, prípadne ďalej v činnej službe. Rovnako mali nastúpiť k najbližším slovenským posádkovým veliteľstvám do 24 hodín všetci dôstojníci, rotmajstri a mužstvo v zálohe bez ohľadu na druh zbrane. Kto podľa tejto vyhlášky do činnej služby nenastúpil, bol považovaný za zbeha prípadne vojnového zajatca a odvezený mimo hraníc štátu. Povinný bol i odpredaj koní starších ako 3 roky. Svedectvo o týchto časoch podáva v zápisnici Ondrej Uličný: „So Štefanom Kallom, obyvateľom v Chocholnej v mesiaci januári 1945 narukoval som do Istebníka do Kultúrneho domu, kde nás obliekli do uniformy slovenskej armády. V Istebníku boli sme asi dva týždne, potom prišli Nemci a potom transportom zaviezli nás do Maďarska do Zircu, tam ma zadelili k pechote a Kallu k ženistom. Viem o tom, že Kallo bol zadelený k jednému dôstojníkovi ako pucák, k poruč. Galovi.nJa som bol ako pucák zadelený k poruč. Alexandrovi Bobušovi. 22. marca bol letecký nálet a zásah na Zirc. Mnohí vtedy sa stali obeťou bombardovania a poruč. Gal, ktorého pucákom bol Kallo mi povedal, že Kallo pri nálete tiež utrpel smrteľné ranenie, ktorému podľahol a od nadporuč. Bienského som sa dozvedel, že po nálete Kallu on sám pochovával.“

Kríza sa prejavila i v zásobovaní. Boli prijaté predbežné úpravy o scudzovaní a porážaní hovädzieho dobytka a ošípaných. Aby sa zamedzilo neodôvodnenému plytvaniu zásob dobytka a ošípaných bol vydaný zákaz dávať pre civilné obyvateľstvo viac mäsa ako 10 dkg na 14 dní pre 1 osobu. Zároveň bola stanovená i jednotná cena pre konzumenta: 28 ks za1 kg.

Najkrušnejšie chvíle pre obce nastali začiatkom apríla v súvislosti s postupujúcou frontou v rámci tzv. Bratislavsko-brnenskej operácie. V dňoch 8. – 28. apríla 1945 prechádzala frontová línia cez chotáre Novej Bošáce, Ivanoviec, Melčíc, Adamovských Kochanoviec. Pred obcami Chocholná a Velčice zahýbala k Váhu a po jeho toku k Trenčínu. Cez územie Trenčianskeho okresu prešli časti vojsk 4 oslobodzovacích armád 2. ukrajinského frontu pod velením maršála R. J. Malinovského. Najväčšie boje sa uskutočnili v chotári obcí Chocholná a Velčice, v smere na Drietomu. Dedina bola obsadená mladými nemeckými vojakmi, ktorí sa pripravovali na zastavenie útoku Červenej armády. Obec bola z juhu a juhozápadu obohnaná protitankovými zákopmi a z východu boli vchody do obce uzatvorené obrovskými betónovými kockami – protitankovými zátarasami. Na týchto obranných prácach sa museli povinne zúčastňovať i miestne obyvateľstvo. Na strategických miestach si nemecké vojská vybudovali guľometné hniezda. Tak si nemecké jednotky vybudovali v hornatom teréne nad obcou výhodné palebné postavenie na obranu proti Sovietskej a Rumunskej armáde a pomocou nich zastavili ich postup cez Biele Karpaty na dobu vyše dvoch týždňov. Na rozbitie tohto postavenia použilo sovietske vojsko pred Drietomou aj kaťuše. Ustupujúce nemecké oddiely v smere od Ivanoviec, Melčíc a Kochanoviec vstúpili do obce na veľkonočný pondelok, 9. apríla poobede a zostali na hranici medzi obcami Chocholná a Drietoma vo vopred pripravených zákopoch. Toho dňa vyhodili do povetria i drevený most cez protitankovú priekopu. Zo spomienok Jána Dodeka sa dozvedáme, že zakrátko na to, „pochodovali hore dedinou v organizovaných útvaroch vojaci Červenej armády. Zaprášení, unavení. Vo Velčiciach ich vítali pred krčmou krajcami mastného chleba a mliekom. Teta krčmárka Anna Petrová otvorila svoje srdce i zásoby. Chlieb brali máloktorí, mlieko však na chvíľu zahasilo smäd. Po príchode prvých vojov do Chocholnej dal major Červenej armády pokyn rozvinúť útvar, a tak šli cez Močidlá, ulicou pri pekárni a prelukami medzi domami za humná do polí.“

Už predvečerom sa strhla paľba. Výbuchy delostreleckých granátov vyhnali domáce obyvateľstvo z ich domovov. Dostatočný úkryt im neposkytli ani provizórne bunkre, ktoré si niektorí zbudovali na dvoroch a tak sa uchýlili na kopanice, a keď sa boje preniesli i tam, ušli sa skryť hlbšie do hôr. Mnohí utekali takpovediac naprázdno, keď si v snahe zachrániť holé životy z domov nestihli zobrať ani to najnutnejšie, niektorí však odchádzali do hôr i s dobytkom. I tu nám situáciu približujú spomienky pána Dodeka: „Zrazu sa ocitli uprostred frontovej línie. Keď sa rozvidnelo, odišli uprostred paľby na vozoch ťahaných kravami cez Tlstú horu kochanovským a lieskovským chotárom do bezpečia. Akoby zázrakom, možno aj vďaka ohľaduplnosti vojakov oboch bojujúcich strán sa nikomu z nich nič nestalo..“

Na radu partizánov, ktorí sa toho času tiež zdržiavali v horách, aby podporovali Červenú armádu, sa ľudia z hôr vybrali do Ivanoviec a Melčíc, kde ich počas týchto dní prichýlili príbuzní či známi.

Už 10. apríla sa podarilo sovietskym jednotkám po sústredenej paľbe obsadiť časť obce no následný nemecký protiútok ich prinútil ustúpiť. Frontová línia tak prebiehala priamo v obci, vo Veľkej Chocholnej boli rozmiestnené sovietske jednotky, v Malej Chocholnej nemecké jednotky, ktoré urputne bránili ústupovú cestu. Nemci tu z každého domu vybudovali pevnosť. Niekoľkokrát sa bojovalo „na bodáky“ ako tomu bolo napríklad vo Velčiciach, keď vo dvore Jána Mandincu boli nemeckí vojaci a vo dvore Michala Michaličku a Jána Lukáča sovietski vojaci. Po ťažkých bojoch sa však sovietskym a rumunským jednotkám predsa len podarilo prelomiť nemeckú obrannú líniu a nemecké vojsko zutekalo smerom k Hrozenkovskému priesmyku.

Pri návrate do rodných obcí dňa 30. apríla sa obyvateľstvu naskytol hrozivý pohľad. Ich domy boli v dezolátnom stave. Mnohé boli bez stropov, múry na rozsypanie či úplne vypálené, pričom zhorelo i všetko vnútorné zariadenie, šatstvo, bielizeň, obuv a zásoby potravín. Povojnová obnova obcí trvala ešte ďalšie tri roky. No občania si v týchto ťažkých časoch vzájomne veľmi pomáhali. V bojoch padlo asi 180 sovietskych a rumunských vojakov, ktorých bolo treba pochovať. Avšak už v júli 1945 boli telá vojakov exhumované a prevezené na centrálne cintoríny vo Zvolene a Bratislave. Padlí sa nenachádzali len priamo v obci, ale po celom chotári. Boje i vyžiadali obete i v radoch civilného obyvateľstva. Z povstania sa nevrátili Emil Dodek a Július Dubček

Oficiálne tu zahynulo 19 občanov, no mnoho úrazov, dokonca i smrteľných, sa stalo následkom mín i po skončení bojov, nakoľko veľká časť chotára bola zamínovaná. Odmínovanie polí zabezpečovali príslušníci Sovietskej armády za pomoci miestnych občanov. Zo spomínaných 19 občanov, ktorí zahynuli, sú známe nasledujúce mená: Čaklošová Jozefína, Švikruhová Mária, Lukšo Ján, Gorcová Mária, Margetín Michal, Margetínová Alžbeta, Kvasnica Michal, Cingelová Mária, Šťastný Jozef, Dodek Ján, Plesnivý Ondrej, Juríček Ondrej, Adamec Jozef, Michalec Michal, Varta, Ďuraj Ján, Minárechová.

Všetkým našim padlým, ale i miliónom vojnových obetí na celom svete patrí naša dnešná spomienka a poďakovanie. Vďaka ich obetiam môžeme my dnes žiť v mieri a pokoji. Obete nezmyselnej vojny si zaslúžia našu úctu i trvalú spomienku. Stav mieru je dnes braný ako samozrejmosť, nikdy ale nezabúdajme na časy, keď to tak nebolo. Iba tak sa dokážeme vyvarovať takých tragédii, ako bola druhá svetová vojna.