Obecný úrad Chocholná-Velčice
Chocholná 312
913 04 Chocholná-Velčice
Slovenská republika
V roku 2005 uplynulo 60 rokov od ukončenia 2. svetovej vojny a dosiahnutia porážky fašizmu. Šesťdesiat rokov je už pomerne dlhá doba na to, aby aktuálnosť udalostí „vybledla“, nie tak v pamätí ľudí, ktorí boli jej priamymi účastníkmi, ako vo vedomí tých, ktorí o nej vedia len z hodín dejepisu, kníh, filmov a rozprávania. Nemali by sme zabúdať ani na to, že aj oslobodenie územia Slovenska spod fašistickej diktatúry nebolo ľahké a neprišlo samo.
Naša obec Chocholná-Velčice bola oslobodená dňa 29.4.1945. Časť Chocholnej oslobodili sovietske jednotky, ale Nemci ich útokom prinútili ustúpiť. Frontová línia sa potom na dobu vyše dvoch týždňov stabilizovala a prebiehala priamo cez obec. Vo Veľkej Chocholnej boli jednotky oslobodzovacej armády a v Malej Chocholnej nemecké jednotky. Nepriateľské armády tu zvádzali ťažké boje, ba niekoľkokrát sa bojovalo na bodáky. Frontové boje v obci a blízkom okolí si vyžiadali 180 padlých vojakov oslobodzovacej armády, ktorých pochovali na miestnom cintoríne a prechodne niektorých častiach chotára. Padlí rumunskí vojaci boli pochovaní na velčickom cintoríne. V júli 1945 boli exhumovaní a prevezení na centrálne cintoríny do Zvolena a Bratislavy. Z radov civilného obyvateľstva si boje a prestrelky vyžiadali 19 obetí, zväčša usmrtených počas bojov pri prestrelkách. Niekoľko domov bolo vypálených a zdemolovaných. Po vojne bola škoda na majetku občanov odhadnutá na 3,5 mil. Kčs.
Začiatok apríla 1945. Príroda sa zobúdza, v povetrí už cítiť jar, štebot vtákov však prerušujú z diaľky zvuky kanónov, na nebi hučia lietadlá, občas zaznie výbuch bomby.
Dedina je obsadená nemeckými vojakmi, mladými dvadsaťročnými mládencami, ktorí mali zachrániť ríšu ako čerstvé no posledné zálohy. Títo nacvičovali útok z Drietomy na Malú Chocholnú až po Veľkú Chocholnú, lebo nemecké velenie predpokladalo pre vhodnosť terénu práve tu zastaviť útok Červenej armády. Obec bola obohnaná protitankovými zákopmi z juhu a juhozápadu a z východu vchody do obce (v Súhrade, na Chocholnici a pod Duranovým mlynom) boli uzatvorené obrovskými betónovými kockami - protitankovými zátarasmi. Na strategických miestach (na Skaličkách, na chocholianskom Háji) boli nemecké guľometné hniezda.
Dňa 9. apríla po prekročení Váhu Červená armáda vytlačila Nemcov z Ivanoviec, z Melčíc-Lieskového, z Kochanoviec, Nemci ustupovali do našej obce. Okolo popoludnia sa ozval silný výbuch. Nemci vyhodili do povetria most cez protitankovú priekopu pod velčickým Vysokým brehom. Posledné zvyšky ustupujúcich Nemcov prechádzali dedinou na vozíku s koníkom, ktorého vzali kochanovskému mäsiarovi Resekovi a ustupovali do Drietomy. Asi hodinu bolo v dedine ticho. Potom pochodovali hore dedinou v organizovaných útvaroch vojaci Červenej armády. Zaprášení, unavení. Vo Velčiciach ich vítali pred krčmou krajcami mastného chleba a mliekom. Teta krčmárka Anna Petrová otvorila svoje srdce i zásoby. Chlieb brali máloktorí, mlieko však na chvíľu zahasilo smäd. Po príchode prvých vojov do Chocholnej dal major Červenej armády pokyn rozvinúť útvar, a tak šli cez Močidlá, ulicou pri pekárni a prelukami medzi domami za humná do polí.
My, dvanásť - trinásťroční fagani sme boli pri tom. Dokonca sme závideli niektorým, ktorým dal vojak vystreliť zo samopalu smerom na Skaličky, kde bolo vidieť pohyb nemeckých vojsk. Mysleli sme, že je už po vojne. S radosťou sme sa roztratili domov na obed.
Len čo mama položila jedlo na stôl, ozval sa výbuch delostreleckého granátu pri železničnom moste, neďaleko železničného domku Križanovcov. Potom vybuchovali rad- radom delostrelecké granáty od Podhradia za humnami domov až po Dubenec. Otec nás hnal z domu do pripraveného bunkra na dvore. Len čo sa nám podarilo premiestniť sa, vybuchol delostrelecký granát pred domom a značne poškodil náš dom. Dodnes si pamätám, že nielen my sme prežívali tú hrôzu s obrovským strachom, čo bude ďalej. Ďalej bolo to, že druhý delostrelecký granát zasiahol náš dom z východnej strany. Práve z tejto strany bol náš úkryt. Do tejto chvíle náš pes behal po dvore a zlostne štekal. Štekot prestal a on bleskovo vbehol do úkrytu celý vystrašený a trasúci sa. Otec rozhodol, že musíme odísť. Vylomil plot a všetci sme utekali do úšustu Pod kopčeky, na Sihote, odtiaľ k Duranovmu a Dadovmu mlynu, dolu po ceste do Suchej Chocholnej. Cestou sme stretávali vojakov Červenej armády, ktorí postupovali z Velčíc. K nám sa pridávali ďalší občania, ktorí hnali svoje kravičky do Suchej Chocholnej a odtiaľ mali namierené do hôr. Cesta to nebola jednoduchá. Nad hlavami nám svišťali strely z pechotných zbraní a vybuchovali delostrelecké granáty a míny. V strese sme odchádzali z domu s prázdnymi rukami. Od Jastrabíkov v Podhradí sa otec vrátil, aby zobral z domu to najpotrebnejšie - jedlo a oblečenie. My s mamou sme prenocovali na kopaniciach u Pastorkov. V tom čase v dedine už začali tuhé boje. Otec sa musel načas skryť u Dadov v pivnici. Na druhý deň prešiel frontovou líniou domov. Zobral to najpotrebnejšie a šťastne prišiel k Pastorkovom za nami. Vtedy už začali dopadať na svah pod Pastorkovcami míny, preto sme sa rozhodli odísť hlbšie do lesa. Pri velčickej skale sme prežili druhú noc. Neboli sme sami. Veľa občanov Chocholnej sa sem premiestnilo. V noci nás budili partizáni a žiadali nás, aby sme odišli smerom na Lieskové, Ivanovce... Keď sme prechádzali lieskovskou dolinou, bolo počuť zvuk lietadla. Odrazu všetko stíchlo. Bolo počuť tupý náraz. Pri Sokoľom kameni spadlo zostrelené nemecké lietadlo. Dozvedeli sme sa, že pilot sa katapultoval a spadol medzi nemeckou a ruskou frontovou líniou.
V lieskovskom chotári sme stretli ruskú jazdu. Vypytovali sa, kde German. Ukázali sme im smer a naša chocholianska kolóna pokračovala do Melčíc a Ivanoviec, kde u svojich príbuzných a známych sme prežívali posledné dni vojny, deliac sa s nimi o posteľ i chlieb.
Tu sme vojnu tak necítili, iba každé ráno sme vychádzali na cestu „pozerať vozy do lazaretu“. To viezli zranených vojakov z frontovej línie cez pontónový most do Beckova - do lazaretu. A to ešte neboli všetci, lebo tí ľahšie zranení ostávali v poľnej nemocnici v Zemianskom Lieskovom.
29. apríla bolo plno radosti. Chocholná bola oslobodená. Aké však bolo naše rozčarovanie, keď sme sa vracali 30. apríla domov. Pri moste domy rozbité, bez striech, zhorené. S úzkosťou sme kráčali k domovu i s nádejou, že to nebude také zlé. A veru bolo. Náš i susedov dom bez strechy, všetko rozbité, rozhádzané, vykradnuté. Čo sa tu dialo počas troch týždňov našej neprítomnosti si možno domyslieť.
Dom Dodekovcov po oslobodení obce
V čase môjho ranného detstva som rád počúval zážitky z I. svetovej vojny od môjho dedka, dedka Chalupu a iných. Boli to zážitky tých, čo sa vrátili z vojny. Boli aj takí, čo sa nevrátili. A počas troch týždňov apríla 1945 v chotári našej obce zahynulo mnoho vojakov. Zahynulo i 19 občanov našej obce, ktorých by sa vojna nemala dotknúť. A dotkla sa. Prečo? Pre zlobu a ľudskú nenávisť a závisť. Nedajme klíčiť takým semenám v našich srdciach.
P.S. Teta krčmárka Anna Petrová vtedy sľubovala: „ Budeme oslavovať ten deň, kedy toto skončí“. Už sme prestali oslavovať, ale zabúdať nesmieme.
Zo spomienok Ing. Ján Dodeka
Prípravy veľkých zákopových akcií a protitankových okopov, ktoré miestne obyvateľstvo muselo povinne budovať za čerstvo natlačené peniaze, dávali tušiť, že sa na tomto úseku pripravuje veľká obrana nemeckých jednotiek. Keď sa náčelníkovi železničnej stanice ohlásili z Leopoldova po rusky, bolo jasné, že front už nie je ďaleko. Veľkonočný pondelok 9. apríla 1945 bol krásny, slnečný deň. Tradičná oblievačka sa však nekonala. Už v ranných hodinách bolo vidieť na vzdialenej ceste Tr. Turná – Beckov oblak prachu. Blížili sa vojenské autá s pripojenými delami sovietskych delostrelcov.
Paradoxná situácia nastala v tento deň vo Velčiciach, kde miestny bubeník oznámil občanom rozkaz nemeckého veliteľa, aby si otvorili okná, pretože by ich tlaková vlna mohla rozbiť. Totiž Nemci pri ústupe vyhadzovali drevený most nad hlavnou cestou, cez ktorú bola vykopaná protitanková prekážka. Popoludní ten istý bubeník, už na rozkaz sovietskeho veliteľa, žiadal občanov, aby zobrali lopaty a išli zahŕňať protitankový výkop. Nemci utekali, za nimi postupovali sovietski vojaci. Pred večerom sa strhla delostrelecká paľba a v noci nastalo hotové peklo. Najväčšie riziko podstúpili tí naši ľudia, ktorí odišli do hôr, aby zachránili dobytok. Spoločne s dobytkom sa skryli do stodoly „Pod Hájom“ v Chocholanskej doline. Zrazu s aocitli uprostred frontovej línie. Keď sa rozvidnelo, odišli uprostred paľby na vozoch ťahaných kravami cez Tlstú horu kochanovským a lieskovským chotárom do bezpečia. Akoby zázrakom, možno aj vďaka ohľaduplnosti vojakov oboch bojujúcich strán sa nikomu z nich nič nestalo. Počas boja posilnili sovietske jednotky rumunskí vojaci. Padali mladí chlapci na oboch stranách bojiska, už len pár dní pred koncom hroznej vojny.
Odohrali sa aj tragikomické situácie. Stará babička pani Fogltónová chodila z domu po vodu do blízkeho jarku tak, že si na palicu priviazala kus bielej látky a s výkrikmi : „Nestrieľať! Ide civil!“ – prechádzala medzi bojujúcimi stranami. Podľa očitých svedkov vojaci prestali strieľať, pokiaľ si babka nenabrala vody. Oni ju totiž za ten čas jedni aj druhí poznali. Tak ako sa menila frontová línia, chodili sa k nej striedavo napiť vody.
Plných dvadsť dní trvali neľútostné boje. Skončili sa až 1. mája 1945, keď Nemci ustúpili na Moravu. Pechotné míny však vraždili ďalej, až do ich úplného odstránenia sov. ženistami. Dovedna 27 obyvateľov terajšej obce prišlo o život. Do koncentračných táborov odvliekli židovských občanov. Dvaja chlapci, Emil Dodek a Július Dubček sa z Povstania už nevrátili. Rodina Dubčeková žila vo Velčiciach, keď sa musela z Trenčína vysťahovať, aby bola pod dokonalým politickým dozorom. Pod strechu ich prichýlila rodina Štefana Zemánka.
Pri oslobodzovaní Trenčianskeho okresu padlo 1255 sovietskych, 1380 rumunských a 174 civilných osôb.
Pohľad na most v Chocholnej po II. svetovej vojne
Oslobodzovanie miest a obcí okresov Trenčín a Bánovce n. B. Sovietskou a Rumunskou armádou v marci a v apríli 1945 bolo súčasťou veľkej vojenskej operácie pomenovanej Bratislavsko-Brnianska operácia. Územie našich okresov oslobodzovali vojská štyroch armád v severnej časti zoskupených armád 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského.
V oblasti Hlohovca a Trenčianskych Bohuslavíc operovali vojská 53. sovietskej armády v čele s generálporučíkom S. M. Managarovom a 1. Rumunskej armády na čele so zborovým generálom Atanosinom, severne od nich smerom na Bánovce n./B. a Trenčín bojovali vojská 40. Sovietskej armády v čele s generálporučíkom F. F. Žmačenkom a 4. Rumunskej armády na čele s generálom Dascanescom.
Bratislavsko-Brnianska operácia začala v južnej časti zoskupenia 2. Ukrajinského frontu 25. marca 1945 násilným prechodom rieky Hron. Počas jedného týždňa boli oslobodené desiatky obcí a miest a vojská Sovietskej a Rumunskej armády stáli pred Bratislavou a 1. apríla oslobodili Trnavu.
Severné krídlo zoskupenia, kde bojovali vojská 40. Sovietskej a 4. Rumunskej armády bojovali v horskom teréne a postupovali od Zvolena cez B. Bystricu, Kremnicu, Partizánske a Nováky. 4. apríla tieto jednotky oslobodili Bánovce n./B. a prevažnú časť tohto okresu a zaujali postavenie v smere na Trenčín a Uherský Brod. Po oslobodení Topoľčian (2.4.1945) prešli vojská 1. Rumunskej armády cez Považský Inovec a začali 4. apríla oslobodzovať obce južnej časti okresu Trenčín na ľavom brehu rieky Váh.
Nemecká armáda na pravom brehu rieky Váh kládla v tomto priestore rozhodný odpor, aby zaistila prísun nemeckých vojsk a posilnila obranu smerom na Moravu. Silná obrana bola zvlášť vybudovaná na prístupoch cez Lyský, Vlársky a Hrozenkovský priesmyk, ako aj v smere na Květnú.
Podľa rozkazu veliteľa 2. frontu mala 40. Sovietska armáda a 4. Rumunská armáda postúpiť k Váhu a do 8. apríla na jeho ľavý breh s hlavným úsilím v smere Trenčín a Uherský Brod. Útok bol vedený v nepriaznivých podmienkach - prekonať zasnežené hrebene Strážovskej vrchoviny, Považského Inovca a rieku Váh.
40. Sovietska armáda so 4. Rumunskou armádou oslobodili 6. -7. apríla obce Horňany, Svinná, Mníchova Lehota. 8. apríla oslobodzovacie vojská sa priblížili k Trenčínu, zaujali nové pozície pri Hámroch, Kubrici, Tr. Stankovciach, Rozvadzoch a Krivosúd - Bodovka.
Nemecké vojská na prístupoch k Trenčínu, Váhu, k Vlárskemu a Hrozenkovskému priesmyku vybudovali silnú obranu vrátane protitankových zátarasov a mínových polí.
Oslobodzovacie vojská (40. Sov. armády, 4. Rumunskej armády) v noci na 9. apríla prenikli do dedín v úseku V. Bierovce - Krivosúd-Bodovka. Vojská tu zdolali obranu nemeckých vojsk, prekročili rieku Váh a vytvorili predmostie v oblasti Melčíc a Moravského Lieskového. Tieto úspechy využili vojská, ktoré oslobodzovali Trenčín a za podpory delostrelectva v noci 9. apríla prenikli od juhozápadu do mesta a 10. apríla bola ľavá časť Trenčína oslobodená. V tej noci nemecké vojská zničili oba mosty cez Váh.
Ďalší postup veliteľ 40. Sov. armády sústreďoval na ľavé krídlo južne od Trenčianskych Bohuslavíc v smere na Uherský Brod. 28. apríla sa začala delostrelecká príprava a útok vojsk na nemecké pozície v celom úseku od Novej Bošáce cez Ivanovce, Kochanovce, Velčice, Chocholnú, Drietomu, Záblatie, Zlatovce až po Nemšovú. Najťažšie boje boli v chotári Novej Bošáce a Chocholná-Velčice, na Drietome a v Hrozenkovskom priesmyku.
Obec po prechode frontu, apríl 1945 - most v Chocholnej
Po ťažkých bojoch boli aj tieto oblasti oslobodené a nemecké vojská ustupovali na Moravu. V Trenčíne využili nemecké vojská rieku Váh ako prirodzenú vodnú prekážku. Sovietske vojská sa prepravovali cez Váh na provizórnom moste a 29. apríla oslobodili Zlatovce a Závažie.
Na území trenčianskeho okresu padlo v bojoch 1255 vojakov Sovietskej armády, 1380 vojakov Rumunskej armády a 174 miestnych občanov. Príslušníci Sovietskej a Rumunskej armády boli po oslobodení exhumovaní. Príslušníci Sovietskej armády boli pochovaní na Slavíne a Rumunskej armády na cintoríne vo Zvolene. Po skončení bojov príslušníci Sovietskej a Rumunskej armády poskytovali všestrannú pomoc MNV a občanom v zásobovaní, doprave a udržiavaní poriadku. Z pamäti nám nevymizne práca Sovietskej armády pri stavbe provizórnych mostov cez Váh, ktoré zohrali významnú úlohu pri zásobovaní obyvateľstva, doprave a obnove priemyslu.
Po skončení bojov nastal mierový slobodný život. Ľudia sa vracali domov z väzenia, z koncentračných táborov, z vojenských a partizánskych jednotiek. No mnohí sa nevrátili. Svedkom je aj Brezina, kde bolo 69 umučených ľudí a iné masové hroby v našich okresoch. Svedkom sú aj pamätníky padlých vojakov Sovietskej a Rumunskej armády v našom okrese.
Česť pamiatke našich osloboditeľov!
... v okrese Bánovce nad Bebravou:
... v okrese Trenčín:
Druhá svetová vojna sa blížila ku koncu. Dňa 18. apríla sa Sovietska armáda v našom okrese priblížila až na ľavú stranu Váhu k mestu Trenčín. Dňa 9. apríla z ľavej strany Váhu prešla časť armády cez Váh do obce Melčice a Ivanovce a postupovali k našej obci. Do našej obce došli medzi 15. a 16. hod. a prešli až na hranicu medzi obcou Chocholná a Drietoma. Tu ostali nemecké vojská vo vopred pripravených zákopoch a útočili na Sovietsku armádu. Začal boj medzi oboma armádami. Vyhasínali ľudské životy, ničili sa obytné domy a hospodárske budovy. Vojská Sovietskej armády sa stiahli naspäť po jarok pri chocholianskom kamennom moste. Velčice boli oslobodené.
Dňa 10. apríla prichádza cez Váh vo Velčiciach ďalšia posila Sovietskej armády – príslišníci rumunskej armády, ktorí majú ťažšie zbrane, mínomety, protitankové delá, ťažké guľomety. Na pravú stranu Váhu prichádzajú postupne i protiletecké delá. Príslušníci nemeckej armády útočia i tankami, ťažkými delami i lietadlami. Ľavá strana obce Chocholná a Velčice sú oslobodené. Tvrdé boje neutíchajú. Nemecké vojská dostávajú posilu z Moravy cez Drietomský priesmyk. Sovietska armáda do boja nasadzuje na tú dobu najmodernejšie zbrane – kaťuše.
Na územie chotára malá Chocholná pália „ kaťuše“ z Melčíc, Zemianskeho Lieskového, Trenčianskej Turnej. Ľudské životy hasnú. V nočných hodinách dňa 30. apríla nemecké vojská opúšťajú územie našej obce a cez Drietomský priesmyk ustupujú na Moravu. Hneď po skončení bojov sa občania sťahujú domov a začínajú podľa svojich možností s opravami svojich domov a hospodárskych budov. Občania si navzájom veľmi pomáhajú. Bolo treba zabezpečiť pochovanie padlých vojakov všetkých armád a obyvateľov. Padlí sa nachádzali v rôznych častiach chotára. Veľká časť chotára bola zamínovaná, na čo doplatili i mnohí miestni občania. V prvom rade bolo treba vyčistiť zamínované polia. Túto prácu uskutočňovali príslušníci Sovietskej armády a miestni občania.
Oslobodzovanie našej obce si vyžiadalo obete i na životoch civilného obyvateľstva. Je nám známe, že počas bojov o obec zahynuli títo občania:
Počas bojov naši občania evakuovali z obce. Niektorí do lesov, iní do susedných oslobodených obcí.
Zo spomienok Štefana Petra