Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Chocholná-Velčice
obec
Chocholná-Velčice

Ľudové zvyky

„Zvykový rok“ sa začínal na Ondreja ( 30. novembra), kedy vydajachtivé dievky  triasli ploty so slovami:
„Plote, plote, trasiem ťa,
svätý Ondrej prosím ťa,
daj mi tejto noci znaťs 
kým ja budem pred oltárom stáť“.

Je zrejmé, že budúci manžel sa jej mal „vyjaviť“ vo sne.

I mikulášske zvyky žili po dlhé roky, udržovali ich najmä chudobné deti, aby si ako-tak spríjemnili kruté časy, navštevovali sa navzájom, do gazdovských domov sa ísť neodvážili, lebo tam ich neradi videli.

V predvečer Mikuláša „glancovali“, ak mali, topánky (slinami) a postavili ich do okna. Ráno prvé kroky z postele viedli k oknu, pozrieť, čo Mikuláš nadelil. Niekedy orechy, jablká, sušené ovocie, zriedka cukrík, tiež kocka cukru alebo cukrkande, najčastejšie prút alebo varecha. To preto Mikuláš nič dobrého nepriniesol, lebo dieťa bolo zlé, ono muselo byť zlé už preto, že mu rodičia (teda Mikuláš) nemali do topánok čo dobrého dať, ale varecha, tá sa vždy našla. Deti z lepších rodín mali krajšie spomienky na Mikuláša.

„Lucie“ chodievajú 13. decembra, sú to ženy oblečené v bielom s husacím krádlom v ruke. Ometajú prach a pritom si nezabudnú vypýtať niečo do košíka. V súvislosti s Luciou bola i v našej obci známa legenda o „luciovom stolčeku“. Dievky tiež verili v čarovnú moc Lucie a písavali „luciové lístky“. Bolo ich 12, na nich boli napísané mená mládencov. Od Lucie do Vianoc sa každý jeden lístok odhadzoval, alebo pálil, takže na Štedrý deň sa otvoril posledný lístok, na ktorom napísané meno malobyť meno budúceho manžela.

Od Lucie je len skok do Vianoc. Tieto sviatky majú veľa pozoruhodných zvykov. Napr.: na Štedrý deň ráno sa pozeralo oknom do ulice a ak prvá osoba bol muž, mal byť šťastný  deň. Podobne ak do domu prišiel muž ako prvý, bolo dobrým znamením. Deti sa posielali k susedom  požičať „spúšťadlo“, taktiež museli  tradične poslúchať, aby večer  videli “krov z latí“ alebo „zlaté prasiatko“.

Udalosťou roka takmer v každej rodine býva štedrá večera – slávnostná, dôstojná a nenapodobiteľná. Vianoce začínali Štedrým večerom. V tento deň rodina držala pôst. Až večer gazdiná začala pripravovať stôl, ktorý prikryla čistým obrusom. Na stôl postavila svietnik so sviečkou, slamienku, do ktorej nasypala za hrsť z každého obilia, cesnak, cibuľu, jablká, hrušky, orechy i sušené slivky, položila ju na stôl, čím sa mala zabezpečiť dobrá úroda všetkých druhov aj v nasledujúcom roku. Ďalej, aby stôl bol stolom hojnosti, dala naň oblátky, med, fľašu pálenky a chlieb. Takto pripravený stôl mal obradový charakter.

Keď rodina zasadla k štedrovečernému stolu, najstarší jej člen, zvyčajne muž, povstal a pozdravil všetkých cirkevným pozdravom, spoločne sa  pomodlili a pripili si pálenkou, aby sa o rok takto všetci v plnom zdraví zišli.

Prvým jedlom bola oblátka s medom, za týmto musel každý zjesť kúsok cesnaku. Cesnak bol symbolom zdravia, med s oblátkou symbolom sladkosti a radosti. Potom sa podávala repová (vianočná repa) polievka. Nasledoval hríbová omáčka s chlebom i kapustnica s klobásou. Ďalej sa jedli pupáky s makom a koláče so všakovakými plnkami ( makové, tvarohové, orechové, kapustové, lekvárové, repové ...)

Po skončení hlavného štedrovečerného ceremoniálu (večere) sa nezabúdalo na zvyky, ktoré patrili do druhej polovice ako napr.: lúštenie zdravia z rozlúpeného orecha  alebo prekrojeného orecha, odkladanie z každého jedla, ktoré po večeri gazda alebo gazdiná nosila po kúsku domácim zvieratám. Od večere sa nevstáva, lebo by vraj „sliepkdy zbehli z vajec“. Dievky klopávali „ mašurovi“ na chliev vraj grochkaním im naznačí, za koľko rokov sa vydajú. Podobný cieľ sledovali i pri vynášaní smetí „ na krížne cesty“.

Vinšovanie a prianie všetkého najlepšieho do Nového roku plnili plnili i novoročné zvyky.

Fašiangové obdobie - bezstarostné a najveselšie obdobie v živote dediny. Chlpaci si vystrúhali dlhšie šable z dreva, chodili po domoch a hovorili:

A tam hore na komíne
sedí  kocúr na slanine.
Choďte si ho odohnať
a mne kúsok odrezať.
Ak si malý odrežete
velikým sa porežete.
Ak mi veľký odrežete
malinkým sa porežete.

Bolo tak, že tí čo málo mali, dali, tí, čo veľa mali, nehanbili sa nastoknúť na šabľu kus repy alebo burgyne. Fašiangové zvyky v obci zanikli. V čase, keď sa poriadali tancovačky v dedine, bolo na ukončenie fašiangového obdobia poriadané „ pochovávanie basy“.

Fašiangové obdobie vypĺňala mládež vzdelávaním i zábavou. V r. 1933 zorganizovali kurz varenia, kde im na ukončenie kurzu v hostinci u Jána Petra vyhrávala miestna velčická kapela.

Vytúžená, dlho očakávaná jar sa víta spievaním „ďuráckych piesní“. Tieto sa začínali spievať asi tri týždne pred Ďurom. (Juraj 24.apríla). Bola to spoločenská záležitosť predovšetkým mládeže. Ešte v päťdesiatych rokoch organizovala Eva Pavlíková tieto spevy nad humnom na Hôrke. Spievali do neskorých večerných hodín, medzi inými i tieto piesne:

Kvetná nedela des kluče dala
Svatý Juro zal, pole otváral.
Svatý Juričko otvor poličko
De moj milý pojde orať zajtrá ráničko.
Hore dedinú, formani idú,
Pred Kováčov na kopečku
vyprahať budú.
Do že im je pán, len Janíčko sám.
Scel oklamať švárne dievča, oklamal sa sám.
Sadila som levendu svine sa nám nevedú,
Jako sa nám majú viesť,  keď im nedávame jesť.
Hój, hoja Jura hoj.

Vyvrcholením bola noc z 23. na 24. apríla. V dôsledku „ zanášania“ v tejto noci si musel nejeden gazda ráno hľadať svoje náradie i tam, kde by sa mu ani nebolo prisnilo. Večer pred Jurom si dievčatá i mladé ženy zašli do dvora, kde mali Juraja a za pomoci mládencov robili „ garazdu“ napr. rozobrali voz, alebo iné hosp. náradie, prípadne vystavili bránu a všetky tieto predmety umiestnili napr. na strechu stodoly domu, navešali náradie na konáre lipy, ktoré svojou  robustnosťou charakterizovali našu malú dedinku. A napokon nesmel chýbať, niekde uprostred dediny, na strome, zavesený handrový panák – „ Ďuro“.

Z veľkonočných zvykov bolo tradične „ zdobenie krašlíc“. Krašlicou sa odmenila dievčina chlapcovi za „ oblievačku“, „ šibačku“, „ kúpačku“. I oblievačka ak ju porovnávame s oblievačkami v minulosti – nesie stopy modernizácie a siaha až tak ďaleko, že sa stáva prejavom mamonárstva a bezprácnym ziskom.

V prvý pondelok po Veľkej noci spravia si ženy svoj sviatok nazývaný „ babský kormoš“. Šikovné ženy navštevujú domácnosti, kde sa snažia niečo ukradomky zobrať ako zálohu na výmenu. Viac sa orientujú na mužské predmety, ktoré muži pri vykupovaní lepšie zaplatia. Najčastejšie sa platí za výmenu peniazmi, pálenkou, slaninou, vajciami. Z tohto sa  pripraví večera – pohostenie. Večer sa ženy oblečú za maškary a zvolávajú občanov na „ kormoš“.

Pozvanie na kormoš je originálne. Zvoláva sa týmito slovami: „  Poďte baby na hrebeň, šak je to len jeden deň, chlapi majú každý deň. Neskáj majú ženy slávnosť v miestnom hostinci. Ráčte sa v čo najväčšom počte zúčastniť !“  Večer čaká každého príjemné pobavenie. Tanec pri harmonike, podáva sa hriate pálené, šišky a škvarenina

V zimnom období je sezóna zakáľačiek.  Zakáľačky končia večerou – hostinou. Pozvaná býva najbližšia rodina. Večera začína prípitkom hriatym alebo zázvorovým páleným, potom sa podáva polievka, bravčová kapusta, ktorá vraj čím je staršia, tým je lepšia, z tohto dôvodu sa jej navarí čo najväčší hrniec. Nechýbajú fašírky, balené do „čepca“, pečené mäso s chrenom a jablkami, pečené jaternice a klobása. Keď je hostina v najlepšom, prídu „cigáni“. Je to skupina poväčšine mladých ľudí (ale i starších „beťárov“) preoblečených do pestrých šiat na spôsob cigánov (šamorínskych), podľa toho sú aj vybavení (husle, cigánky s hrncami, malé decko je samozrejmosťou). Snahou cigáňov je priviesť hosťov i domácich do dobrej nálady, ktorí sa na oplátku snažia „odhaliť“ cigánov. Cigáni zvyčajne dostanú od gazdinej dobrú výslužku zo zabíjačky, ale stávajú sa aj také prípady, že cigáňov usadia za stôl a zábava pokračuje, ale už s odmaskovanými cigánmi. 

Dlhé zimné večery sa využívali na pradenie konopí a driapania peria. Muži sa zaoberajú pletením košov a slamienok. Pri driapaní býva veselo. Vo vykúrenej izbe za veľkým stolom sedia ženy a dievčatá. Aby sa im nedriemalo, spievajú a rozprávajú. Občas ich prídu navštíviť mládenci, ktorí sa obšmietajú okolo tej svojej a snažia sa dievčatám „zhŕňať kostrnky“ z klina. Žartovanie vymení aj smútok, najmä po vojne, kedy ženy začali spomínať na ťažké chvíle a na svojich blízkych, ktorí sa im nevrátili z tejto alebo z prvej vojny. Východiskom z tejto nostalgie býva pieseň. Tichým, ale pekným hlasom spievajú:

Červené  jabúčko po zemi sa gúla
Moje potešenie po svete sa túla.
Červené jabúčko negúlaj sa tolko
Moje potešenie netúlaj sa tolko.
Kerého frajera som najračej mala
Pritom som najväččú falešnosť poznala.
Keď som ho videla srdco ma bolelo,
Dobre som vedela, že nebudem jeho.


Keď sa dodriape kopa peria, ktorá bola naložená na stole, vtedy si spoločne zaspievajú:           
Zebieraj Anička ze stola to perie
Už sa ti schádzajú poslední frajeri.

Za týchto večerov zájde myseľ na všeličo. Pospomínajú, koľko dievok a mládencov sa bude vydávať alebo ženiť, rozprávajú sa aj strašideľné príhody, také, čo sa už kedysi dávno stali (niektoré sa ešte len stanú), čo prorokovala Sibyla... a tak ani nezbadajú, kedy hlásnik na ulici odtrúbil jedenásť hodín. Treba šetriť petrolejom. Gazdiná prinesie večeru, ktorá pozostáva z teplej kávy a chleba (nechýbajú ani tradičné varené jablká – štiepky, hrušky, plánky zo sušeného ovocia). Pred odchodom niektorá staršia žena vždy upozorní mladé dievčatá (slobodné) na najakú poveru alebo nejaký zvyk. Napr.: „dievčatá, zajtra je Ondreja, nezabudnite si dať pod hlavu mužské gace. O ktorom mládencovi sa vám bude snívať, toho dostanete za muža“. Dievčatá sa smejú, ale na gace nezabudnú.

V predvečer prvého mája pobehovali a organizovali mládenci po dedine stavanie mája. Časť zostala doma, zabezpečovali vykopanie jamy pre máj, dievčatá strihali  krepový pestrofarebný papier a uväzovali do zväzkov. Niektorým mládencom sa podarilo uchmatnúť dievčatám ručník, ktorý potom visel celý mesiac na máji. Pred polnocou doniesla druhá skupina mládencov peknú, rovnú, dlhú a štíhlu jedľu, poprípade aj vršák, ktorý sa nadštikloval na prvý kus. Máj sa staval až po polnoci, aby to bol skutočne máj a aby sa mládenci zo susednej obce nemuseli vysmievať, že to nie je máj, ale apríl. Váľanie májov ešte doteraz býva spojené so zábavou.

Najvýznamnejšou udalosťou v živote dediny je žatva. Dožinkové hostiny sa poriadajú u väčších gazdov, kde pracovalo v žatve viac výžinkárov. Ženy uvijú veniec z klasov, ozdobia ho papierovými ružami a stuhami. So spevom prídu pred gazdove dvere a odovzdávajú mu venie s recitovaním dávno zaužívaných veršov. Najčastejšie sa spievajú tieto piesne pri odovzdávaní venca:

Dobrý večer pán gazdíčko vinšujeme vám
Tento vieneček zelený darujeme vám.
Vy ho z lásky prijmite, za nás sa nehanbite,
Daj vám pán boh požehnanie na tomto svete.
Tento vienok je uvitý z drobného kvítí,
Z reži, žita, ďateliny a z drobnej viky.
Na ňom makovienka je, zlatom obsypaná je.
Gazda náš, gazda náš, daj že nám oldomáš,
Daj že nám ho z lásky, zbierali sme klásky..

Veniec odovzdá gazdovi jeden z výžinkárov s prianím dobrého zdravia a hojného božského požehnania, aby zdraví strovili čo im pán Boh ráčil požehnať. Nasleduje poďakovanie gazdu a občerstvenie od gazdinej. Dáva sa pálené, koláče, guláš, pivo.

V jeseni, keď sa idú siať prvé oziminy, gazdiná navarí šúľaných slížov zo zemiakového cesta, posype ich orecahami a to vraj preto, aby boli veľké a plné klasy.

 

 

Google Street View

logo
Chocholná-Velčice

Google Street View

 

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.